Narodil som sa v postkomunistickej Východnej Európe, na mieste s vysokou koncentráciou vrážd, podvodov a rôznych obchodov, kde veci z ktorých sa nerodí moc, nemajú nijakú hodnotu a kde má všetko príchuť poslednej bitky. Mám pocit, že sa tu nedá prežiť pár pokojných chvíľ, kde každé jedno gesto môže byť znakom poddanosti, kde sa každá potreba mení v slabosť…..kde si všetko musíš krvopotne vyboxovať.
Boj proti rôznym klanom a finančným skupinám v krajine sýkorovcov, takáčovcov atď nie je triednym bojom , uplatňovaním práv , to nie je uvedomenie si vlastnej cti ani ochrana vlastnej hrdosti. Ide o čosi esenciálnejšie, o čosi až kruto telesné. Poznať mechanizmy vzostupu skupín, kinetiku ich ťahov a investícií znamená vedieť, ako funguje čas v každom svojom rozmere a nie iba v rámci Strednej či Východnej Európy.
Íst proti nim znamená rozpútať vojnu o holé prežitie, akoby ti sama existencia, jedlo, ktoré ješ, voda, ktorú piješ , hudba ktorú počúvaš a knihy, ktoré čítaš nestačili……nedávali pocit zmysluplného života ale len živorenia.
Poznanie skutočnosti je potom morálnym imperatívom, záväzkom….vedieť a chápať sa stáva jedinou primárnou potrebou, aby sa človek ešte mohol považovať za hodného dýchať.
Je to pocit, ktorý si človek nevyberá. Musí ho jednoducho nechať doznieť a hotovo alebo z celej sily zakričať ako Motýľ z knihy H. Charriéra: ,,Prekliati Bastardi, ja ešte žijem !!!“
Celá debata | RSS tejto debaty